Please, don't lose your dreams... na Blog.cz

Tak som si to aj ja po dlhej dobe odžila znovu. Stav byť turistom. Čo mi je poväčšinou veľmi nepríjemne. Úprimne neznášam byť turistom ani byť nimi občumovaná. Človeku nevyhovieš. Turizmus je vojerizmus, v istom slova zmyslu určite. A ľudia sú od prírody zvedaví na všetko, hlavne na iných ľudí. Ale nechať sa očumovať za peniaze, to je "prostitúcia". :D Ale ako drahý povedal, zarobiť sa dá na všetkom, keď človek vie ako. Keby tá !prostitúcia" mala aspoň pôvodný nádych. Však pozerať sa vo Vlkolínci na zadok v plavkách majetnej blaváčky nejedné skazí atmosféru. Aspoň tú starosloveskú dedinkovú skanzenovú. A ja, behajúc po dedinke s foťákom som si prišla ako voyer, veď aj fotografia je praktický čistý voyerizmus, idú niekedy ruka v ruke s turizmom. Aj keď to niekedy je teraz pre svet pomerne vždy. S foťáčikmi nebehajú už len japonskí turisti, ale svoju "mydelničku" má každý druhý Slovák.

byť turistom znamená platiť za to, že sa môžete pozerať, očumovať, čumieť , oči vyvaľovať a ešte to aj zaznamenávať. Nebudem ale negativista... až taký.... na cestovnom ruchu sa dá pekne zarobiť a nebyť neho, tak všetci sedíme doma na prdeli a svet je gombička o rozmeroch toho kde sa práve nachádzame.

Ale to nemení nič na fakte, že neznášam byť turistom....

Vlastné svety. Každý má ten svoj. Každému je jeho realita vlastná a najblišžia. Potrebujeme niečo kam by sme odvrátili svoje mysle, niečo ako budeme vnímať svet. Pretože skutočnosť, že až príliš nihilistická, špinavá, pudová, zhnitá a bez niečoho "vyššieho", trebárs len takej duše, napríklad. A tak si už od mala vymýšlame, pretože už vtedy v rannom veku a práve len vtedy sme schopný vidieť pravú tvár tohto sveta. A asi sa nám nepáči, nepáči sa nážmu okoliu, nepáči sa skutočnostiam naokolo. A tak sme vedení, je nám vyvtváraná určitá predstava, dané určité chápanie, každému svoje vlastné a osobité, len preto aby sme sa nemuseli pozerať na skutočnosť.

Vymýšlam si .......

ale kto vie. možno mám nakoniec aj pravdu......

Vrie to vo mne a ide mi roztrhnúť vlastnú hlavu. Nedokážem byť toleratná, aj keď by som možno veľmi chcela. Voči niektorým veciam nie. Nejdem proti vlastným zásadam a predsvedčeniu. Veď predsa, čo je človek za človeka, čo si nestojí vlastného slova? Len humus na podrážke hrdosti....

Nepochopím. To veru nie. A možno som len príliš zaťatá a príliš nechcem pochopiť. Odmietam zubami nechtami. Už len z princípu a vlastnej hrdosti.

Čo je to pomoc? Len ďaľšia droga pre mozog tak ako viera, nádej a podľa všetkého aj pokoj? Utopistická záležitosť, ktorú nemôžeme žiadať od iných. A možno je to len ďaľšia chvíľková ilúzia aby nám nadobro nerodrvilo mozog na drobné. Autopilot... náhradný systém na malú chvíľku potrebnú na dostatočnú regeneráciu a schladenie. Pomôž si sám a iných nezaťažuj....

Vieš to ty a tvoj mozog. Už aj to je dosť veľa. Dostatočne na to, aby sa mal človek pred kým hanbiť.

Komunikácia je fajn vec. Ale v konečnom dôsledku, je to vlastne len niečo, čo nám pomáha vytvoriť obraz svojich myšlienok vo forme ktorá nám bude jasnešia a zrozumiteľnejšia, ako to čo máme v hlave, bez ohľadu na to či bude mať nejakú odozvu. No často krát veľa poserie. A príčin prečo, tak to by bol zoznam na niekoľko A4.

Mám ľadovo studenú a čistú myseľ, tak ako vtedy keď drahý spal pred Cc a Little dostal 26 a vynadala som Stefakovi. Rozvako chladnú a priezračnú. No momentálne zamierenú voči vlastnej osobe a mne nebezpečne blízkym skutočnostiam.

Opona ešte nepadá.....

Žijeme v zvláštnej dobe. Egoistickej, prádznej a šedej. Každá doba v ére ľudstva bola istým spôsobom egoistiká a vždy sa našli ľudia, ktorým pripadala prázdna, drastická, možno miestami až príliš naturalistická. A vždy sa hľadal spôsob ako z nej uniknúť. Súčastníci každej doby sa sťažovali na to isté. Udupané morálne hodnoty, životnú slizkú šeď , nepochopenie, egoizmus, brutalitu, dekadenciu a všeobecnú skazenosť. V čom je tá naša iná? Že sme ešte prádznejší, bezduchejší, šedší? Že to "niečo" čo sme stratilu už pekne dávno sa snažíme hľadať a nahradzovať technikou, peniazmi, vecami, majetným bohatstvom. Kedysi to bolo zlato a rúcha z orientu, drahé kamene, oleje, perly. Nič sa nezmenilo, len namiesto tehál sú šedé panely a oblečenie zmenilo strih a zindustrializovalo výrobný proces. Šikovnejší i menej šikovní svoje šťastie hľadajú na sieti, v imaginárnom svete, ktorý zo všetkého najviac uspokojuje ich hlavu, keď už tie veci nemôžu mať v realite. Podvedomo cítia, že im niečo chýba. No doteraz nikto na to nepriešiel, že čo je to to niečo.

Žijeme v zvláštnej dobe. Každý sa pýta prvorado na to, kto pomôže jemu, jeho okoli, veciam s ním priamo súviasiacim. Nezajujíma nás nič, čo je ďalej ako za hranicami nášho dvora. A tých čo to zaujma sa chcú poväčšinou aj tak nabaliť.

Asi som monotematická...

Keď človek naučí svoju pamäť určitým úkonom, tak si v neskoršom štádiu ani neuvedomuje, že sa to vôbec deje.... overené v praxi. A potom často zostáva zaskočený sám sebou, keď sa tá funcia spustí. Už rozumiem prečo si nepamätám detaily a niektoré skutočnosti o okolí. Automatika. I človek dokáže byť ako stroj, keď sa vhodne naprogramuje.

Žijeme v zvláštnej dobe. Niekedy mám pocit, ako by to boli stále 90.te roky, ktorých odslesky mám ako črepiny v pamäti, len v inom kabéte a s inými počiatočnými podmienkami v niektorých veciach. Ale výsledný polotovar je takmer rovnaký. Rovnaká doba, iný háv. Rovnaké zmýšľanie. Som si vedomá, že nemám právo na konštatovanie takých veci, z dôvodu najprostejšieho na svete a tým je môj vek. Istým spôsobom mám tento svet rada, takymým tým pozorovateľským. Obyčajnosti života sú mi najsympatickejšie. Obyčajnosti jednoduchosti, ktore sa možno dotýkam len konečkmi prstov. Nesťažujem sa. To nie. Sú veci, ktoré človek neoplivní. Ako miesto a doba kde sa narodí. A je len na šťastí a náhode a ňom samom či prežije a aklimatizuje sa. A ľudia sú tvori prekvapivo života schopné.

Viem, že nič neviem. Tak krásne aplikovateľné na milion vecí a spôsobov. Životné pravdy sú jeden veľký vtip.

Stretlo sa nás pokope celkom pekná hŕstka. Otázne je, či to dokážeme efektne využiť.....

Mnoho, mnoho myšlienok

Práve som odpovedala na otázku slečny Verči, či ešte žijem, čo ma prijmelo k tomu, konečne napísať po skoro mesiaci niečo. Keď tak nad tým rozmýšlam, ani už neviem, prečo som sa rozhodla selektovať blogové myšlienky. Pomaly ale isto, si odvykám písaniu. Starnem :D Po tom všetko by som sa ani nečudovala. Celú 16tku som mala pocit, že mám 13 , a teraz ma všetko dobehlo ako tsunami :D

Žiť žijem, niekde, nejak. A v skutku dobre. Dneska vrámci výrobného procesu radosti, som sa bola zasmiať na vystúpenia vrámci dňa matiek, ktorý bol síce minulý týždeň, ale nikomu to s prehladom nevadilo. Nebyť toho, že to drahý tak nejak napoly moderuje, nedostali by ma tam ani žeriavom. Nejeden sociológ by si mohol spraviť z toho diplomovú prácu. Samozrejme že nie z moderovania drahého, ale z celých "osláv". Chudátka deťúrence zmagorené. A fyzika je kde? Háá? Hááá? Hááá? :D bolo to. ... svojské... eh... dedinské. Mestská socka sa vo mne nezaprie, buchá pestičkami a kričí o sto šesť. bol to proste des :D

No vo všeobecnosti som vyujujúchaná od radosti, ako malý chlapček pod vianočným stromčekom. Piatok 15teho bol prekvapivo vydarený deň. Little mi doniesol môj "novučičký" Zenit 11 a ako bonus to boli 2 mesiace s drahým :D Viem, rozplývam sa jak 15 ročná puberťáčka, ale muselo to raz chytiť aj mňa :D Nadnášam sa na jednom ružovom obláčiku, pokiaľ mi to možnosti dovoľú, a aj keď sa to zdá ako dlhodobý stav, skutočnosti v mojej hlave su kapánek inakšie. Aj keď je to možno divné, a mala by som sa zameriavať na iné veci, sú skutočnosti, ktoré mi nedajú správať. Plus jedno kvalitné nahlodávanie systému môjho pohľadu na svet, i keď si to nechcem pripusiť k telu (ak je to ešte viac možné :D :D :D) Nedávajú mi spať otázky o podstate vesmíru, teoriách, fyzike a všetkom. Absolútna túžba po slobode sa transformovala na túžbu po poznaní. Ale s obmedzením ľudským vnímaním, je to nereálne...

Čuduješ sa, prečo sa môj názor tak zmenil, a terajšia situácia je absolútne protikladná tomu, čo bolo predtým. Ale nie sme šťastní? No a čo, že ono a tamto a hentamto a nekonečno. Na blbostiach nezáleží. Ľudí treba poznať. Spoznávať. Dohĺbky. A mať otvorené oči. Sama sa tomu čudujem, ale nechcem to už teraz meniť. Takto je to dobré, aj keď nič nie je dokonalé. No nikdy ani nebude (možno až pri ametystovom prášku :D ) Prečo rozoberať niečo, čo nechce byť rozoberané?

In vino veritas. V správnom pomere a množstve, dá sa tvrdiť o absolútnej pravdivosti tejto vety. Niektoré veci su smutné, to im však nebráni v dokonalom a spolahlivom fungovaní, ktoré šlape ako ruské hodinky. Aspoň niečím si človek môže byť istý. I keď? Pochybnosti robia inteligenciu, tak to niekde bolo písané. Spomenúť si tak, že pri čom....

Stratenosť vlastného ja na poli všeobecnej reality, poskladajen z plôch realít osobných. Dokonalosť mozaiky, kde bez návodu na použitie je tak ľahké sa stratiť, za priehľadné plastové veko vlastnej reality a potom sa len dívať na ten zvyšok, no ničomu nerozumieť. Neovplyvňovať. A hlavne výsostne nechápať. Nevedieť. Je to smutný fakt skutočnosti strateného bytia pochybnej osobnosti môjho Ja. Stratenosť. A vlastne taká odlúčenosť od všetkých a všetkého, informácii a všeobecnosti každodennej stereotypnej masovej momentálnosti. Prerastené, jedno veľké imaginárne, akvárko. Veď všetko naokolo, je vlastne aj tak len v naších hlavách, pretože práve tam sa spracúvajú, ukladajú,vytvárajú, miešajú a hodnotia všetky vnemy, skutky, spomienky, chemikálie, pocity, svetlo, poznatky,sny, predstavy a rekcie. Miešajúc sa do jedného veľkého kokteilu, ktorý prosím pekne, voláme realitou. V hlave, konrétne teda v mozgu, to všetko prebieha. Tam všetko vzniká a zaniká a práve na schopnostiach svojho mozgu vidíme, to čo vidíme a vnímame, tak a to, čo vnímame. Náš mozog-tvorca reality. Na ňom záleží ako my sami zareagujeme, učiníme a znetvoríme. Veď predsa aj hmatové, čuchové a sluchové vnemy prechádzajú sitom samotného mozgového prístroja. O ktorom však vieme, že je dosti v zastaralej a málo modernej verzii, čiže nie sme možný všetko prijať a spracovať. A tak nemôžeme ani vsadiť na skutočnosť skutočnosti.

Som mimo, mimo ľudí, s ktorými sa denne stretávam, pijem, spím, jem, komunikujem, veďla ktorých existujem. Počujem čo robíte, no neprichádza mi to do mozgu. Prakticky nerozumiem ani tej guči buniek, ktorá za to všetko môže. Spochybňujem, prekopávam, preosievám, a rozoberám veci, bez požadovaného efektu. Jediný dostaný výsledok, je len prehĺbené vzdialenie.
A tak, len čím ďalej, tým viac unikám. Snažím sa bezbranne utiecť s chvostom medzi nohami a sklopenými ušami. A sama seba sa pýtam, či ten spôsob, ktorý volím na únik je ten správny. Som zbabelec a bez hanby si to dokážem priznať. Rozoberanie rozoberania v konečnom dôsledku aj tak nič neprináša, len môj dobrý pocit, že som to dala zo seba von.
A tak ako viem, že to čo vravíte vy mne, mi nedochádza do mozgu, tak si myslím, že to čo vravím/píšem ja, vám rovnako nič nehovorí. (tiché dúfanie v pochopenie nepochopiteľného)

Ako prvá vec, fotky nemám, nebol čas zbhenúť si domov po foťák, čo ma vážne dosti štvalo, keď som tam tak sedela a videla ľudí s vysávačmi, úporne sa snažiac o chvíľkovú momentku. Prvá beseda, alebo ako to nazvať sa konala cez štvrtú hodinu na našej škole, o čom som ako inak ja nič nevedela a dozvedela som sa to až cez prestávku s menším záchvatom, prečo našu triedu majú všetci hromadne v paži (žeby to bolo samotným prístupom našej triednej?), ale vynahradila som to na besede v knižnici :D ešte aj s Decinkou a Rastlinkou (a že kto má záchvaty)

Čo sa týka našej knižnice, tak beseda sa konala v komornejšej spoločnosti na oranžových kreslách v socialisticky zariadenej mrňavej miestnostke s ilustráciami na stenách. Od koho boli sa mi nepodarilo zistiť, no čo kazilo atmosféru boli hlavne motýle z roliek od toaleťáku, aké sme vyrábali niekedy v tretej triede základnej školy. Na privítanie riaditeľka knižnice (ak sa nemýlim, neviem vedenie nepoznám, ja do knižnice väčšinou chodím chytať nervy, že tam nič nemajú, alebo že knihy od mien ako Čapek a Verne predávajú za 5 korún, teda pardon, 17 centov) pána Hvoreckého srdečne privítala a nás unudila príhovorom o histórii prievidzkej knižnice. Prečo a za akým účelom tak spravila netuším, a či záujem pána Hvoreckého bol len hraný, alebo skutočný posúdiť nemôžem.

Vypočuli sme si pár textov z Pastierských listov a kúsok z Eskorty. A potom Hvorecký len odpovedal na otázky prievidzských spisovateliek (dovolím si ich tak nazvať o.O) a pár fanúšikov. No môžem vyhlásiť, že Hvorecký z prejavu pôsobil veľmi príjemne, inteligetne, slušne a milo. Táto beseda bola určite aspoň pre mňa takým malým zážitkom, kedže predsalen patrí k mojím obľúbeným spisovateľom, hlavne vďaka nadhľadu a nadsázke s akými píše svoje texty a forme humoru. Mnohým ľuďom sa jeho tvorba môže zdať plytká a málo realistcká, no mne sa jemne fantastičná(jemne dosť) nadsázka reality pozdáva a dokáže mi zdvihnúť náladu. A podať myšlienku nad ktorou sa určite oplatí rozmýšľať nejednu hodinu, veľmi príjemným spôsobom.
Nakoniec sa konala maličká autogramiáda a predaj kníh, z čoho som bola vyklepaná ako 13ročná fanynečka popovej skupiny. Sociálna fobia a nesamostatnosť v komunikácii s neznámymi ľuďmi sa prejavila naplno, no i tak som bola schopná si dať podpísať knihu, vypýtať venovanie a kúpiť knihy Rastlinke a sebe, z čoho som vyujujúchaná ešte doteraz. A samozrejme nás milo prekvapilo poďakovanie pána Hvoreckého za našu účasť. Ja zase ďakujem, že píše. :D

Silný pocit čistoty
Lovci a zberači
Posledný hit

Plyš
Eskorta

Pastiersky list

Tieto fotky vznikly na Veľkonočný Pondelok. Majú absolútne odveci názov, pretože celá akcia nemala z čajom nič spoločné. Názov pochádza z vety Make love not war ( čo mala byť narážka na niektoré spoločné fotky, ale nechcela som to napísať tak priamo) no potom som si spomenula na vetu, ktorú som často vídavala u slečny93 Make a tea not war, a tak som všetkým dovolením, o ktoré prosím, som si dovolila použiť tento názov. Fotky vznikli na jednej lúke plnej kliešťov nad Bojnickým zámkom.

Druhá časť

Tieto fotky vznikly na Veľkonočný Pondelok. Majú absolútne odveci názov, pretože celá akcia nemala z čajom nič spoločné. Názov pochádza z vety Make love not war ( čo mala byť narážka na niektoré spoločné fotky, ale nechcela som to napísať tak priamo) no potom som si spomenula na vetu, ktorú som často vídavala u slečny93 Make a tea not war, a tak som všetkým dovolením, o ktoré prosím, som si dovolila použiť tento názov. Fotky vznikli na jednej lúke plnej kliešťov nad Bojnickým zámkom.

Prvá časť